čo o mne vieš? resp. čo o sebe viem vlastne ja?

Teraz by mala nastať radosť, že mám svoj sen nadosah, teraz stačí iba počkať a odísť.. Lenže to nie je také jednoduché.. Predtým ma čaká ešte jeden krok.. Ten najťažší, ktorý sa už potom nedá vrátiť..

Opustiť mojich cca 15 chlapov.. :-))) Rozumej: Rozlúčiť sa s mojou terajšou prácou..  Ale aby ste mi rozumeli.. Mám "job snov".. V podstate skoro, až na pár detailov... Ale všade je niečo.. Robím v lukratívnej oblasti, rozumej kultúra, umenie, reklama, média.. Som vo firme jediná žena a okolo seba mám cca 15 chlapov.. :-)))). Do práce to mám 3 km, panuje tu uvoľnená atmosféra, všetci sú v pohode... Chalani ma zobrali medzi seba ako keby som k nim patrila od veky vekov.. Som šťastná, že po mojom nástupe, sa tu nezvrhla súťaž, kto ma skôr "prekotí" ako by sa to u bandy mojich soplošov dalo čakať, ale skôr som bola zaradená do kategórie "mladšia sestra"... A ja mám odrazu toto všetko opustiť? Možno si pomyslíte, že som šibnutá, ale som skôr iba citovo založená... Tie dva roky, čo si tu s nimi bačujem sú už predsa doba, za ktorú som si s nimi ale aj oni so mnou preskákali veľa...

Práve vďaka tejto práci som prišla nato, že chlapi sú ešte väčšie citlivky, ako baby.. Len to dobre maskujú.. Resp. my baby by sme sa mali naučiť čítať trošku viac medzi riadkami, lebo oni nikdy nič nepovedia, ale podľa reakcie na rôzne udalosti, každá žena s troškou vrodenej inteligencie vycíti, ktorá bije..  Stačí len pohľad do očí, tie prezradia veľa..  Ale odbočila som od témy a tak idem späť...

Pred pár dňami som sa teda rozhodla "zahájiť prechod cez Rubicon".. Prvý bol pokec so šéfom, pri ktorom som stratila slová.. Len som zo seba dostala, že srdce ma ťahá a ja musím späť... Myslím, že nebolo viac treba.. Vedel, že Grécko volá... Tak veľmi som chcela povedať pár múdrych slov, aby vedel, ako je to pre mňa ťažké, že bojujem sama zo sebou.. Ale nezmohla som sa na nič a myslím si, že to pochopil.. Mám totiž veľmi empatického šéfa.. Takých by mohlo byť viac.. Včera som mala pokec s 2 mojimi kolegovcami, vypadlo to zo mňa. A reakcia? "Ja som vedel, že to jedného dňa príde.", Dnes ďalší: " To vážne? Ty ideš späť, že?".. Ani jeden z nich mi nepovedal, že im budem chybať, veď to predsa chlapi nerobia, ale sklopený zrak, schovávajúci sa pod šiltovkou a od ďalšieho reakcia, pohľad do očí, ktorým mi zrengenoval vnútro..

Ako to bude pokračovať neviem, len momentálne už nevládzem písať.. Hrča v hrdle sa stále zväčšuje.. :-((( A už teraz mi je za nimi smutno...