čo o mne vieš? resp. čo o sebe viem vlastne ja?

My ženy sme zvláštne tvory, dokážeme nemožné.. Stačí, keď nám muž venuje pekný pohľad, milý úsmev, nebodaj sa to všetko pár krát zopakuje a my hneď v mysli opakujeme scénu z filmu Denník Bridget Jonesovej a predstavujeme si ho ako "muža svojich snov".. Týmto vlastne chcem povedať, resp. zamyslieť sa nad tým, ako je to možné, že my ženy sa dokážeme namotať na svoju vlastnú predstavu.. Ako je to možné, že si vo svojej vlastnej fantázii dokážeme zdanlivú maličkosť pretransformovať na predstavu, ktorej sa tak absolutne oddáme, že potom žijeme v tom, čo sme si vysnívali.. A čakáme, že našu predstavu o spoločnom šťastí bude zdieľať aj muž, ktorý je hlavným hrdinom.. Ak to tak nie je, pátrame po príčine, čo môže byť problémom v "našom nádejne sa vyvíjajúcom vzťahu" a rozoberáme to dokola so svojimi kamarátkami.. Pritom si nejako nevieme uvedomiť, že vlastne nemá čo škrýpať, lebo v skutočnosť nič neexistuje, jediné čo skutočne existuje je naša predstava, po ktorej túžime, akási predstava svojej budúcnosti po boku niekoho.. Lenže "náš vzťah" po určite dobe nadobudne status, kedy si už každá aspoň trošku inteligentnejšia žena uvedomí, že vlastne nič neexistuje a objekt svojej predstavy prezentuje ako najväčšieho chrapúňa na svete, ako jej on strašne ublížil.. A dotyčný pritom ani netuší, čo všetko sa odohralo v hlavičke niekoho na koho sa milo usmieval a snažil sa byť kamarát, možno trošku viac, možno mu na tom človeku aj záležalo.. Ale veci sa nevyvíjali tak, ako by sme my chceli, tak sme ho vykreslili ako hajzla, ktorý nám zlomil srdce.. Ale vo väčšine prípadov, si my ženy ublížime samy, lebo sa namotáme na predstavu, ktorú by sme chceli prežiť..

Týmto si vás milí prívrženci opačného pohlavia nechcem zastávať, lebo nie vždy je to takto, veľa krát sa stane, že si nás tak obmotáte okolo prsta, že po vašom odchode máme chuť si to hodiť.. Ale vlastne som iba chcela citovať kamošku, ktorá mi v stave mojej najväčšej núdze a zúfalstva napísala nádhernú úvahu: S chlapmi je to ťažke a bez nich ešte viac. Bohužiaľ je to tak a my ženy si to vždy len komplikujeme s nimi a aj keď nechceme, padneme do toho. Povzniesť sa nad to nedá, zabudnúť tiež nie, zabíjať nemôžeme, lebo sa za to zatvára a nakoniec im skoro vždy odpustíme. Je to asi naša nejaká slabosť. Ale neoplatí sa kôli nim .. chlapom ... brať si kúsok toho krátkeho života, čo sme tu a kazit si to. Aj tak je veľa toho, čo nám padá pod nohy a musíme s tým bojovať, nikto nám nepomôže. 

Preto Vás ženy prosím nekomplikujme si to sami s našimi fantáziami, nestačí, že nám pletú myseľ chlapi, musíme si ju pliesť ešte aj my sami????