čo o mne vieš? resp. čo o sebe viem vlastne ja?

Nejdem tu spievať ódu na Desmod.. Len sa proste spovedám.. Pred kým? Neviem.. Možno si potrebujem iba upratať.. Sama v sebe..

Prvý krát som počula pieseň V dolinách... Mala som zmiešané pocity... Mala by som si predstaviť naše nádherné veľhory.. A ja som túžila po úzkych uličkách, západe slnka, nekonečnému pohľadu na more a spomenula som si na noci, dni, ďaleko od domova, na mieste, kde zostalo moje srdce, kde som vyplakala hektorlitre sĺz, kde som pociťovala stavy zúfalstva a samoty.. Na mieste, kde som prvý krát pochopila, čo je to láska na prvý pohľad ( resp. láska na prvý pocit).. Nie tá milenecká láska, ale tá láska, že niekam prídem a patrím tam, že sa tam cítim ako doma.. Tento jeden jediný pocit mal na svedomí to, že som tomu ostrovu dokázala odpustiť, čo všetko mi vzal... Lebo mi toho veľa aj dal..

Je paradox, že to cítim práve k tomu kúsku zeme, ktorý je tak vzdialený od miesta, kde som vyrastala a kde mám celý svoj život, svojich priateľov, známych... A čo je ešte smutnejšie, že som si to uvedomila až vtedy, keď som sa rozhodla navždy opustiť "moju rodnú hruď" a "vrátiť sa domov"...

Dnes viem, že to malo svoj význam... Prešla som mnohým... Našla som svoj kúsok raja aj doma.. Prežila som radosť, pokoj, šťastie, našla som samú seba.. Na chvíľu.. Dnes viem, že to už tak nie je..

Prešla som dlhú cestu, kým som dosiahla to, že sa vrátim späť.. A teraz, keď tak je, som nešťastná.. Opäť prežívam ten pocit, že nieeeeeeeeeeeee, prečo chceš odísť... Niekam, kde Ti bolo tak smutno????  Lebo ma to tam ťahá a neviem prečo,,, Je to ako droga, musím, lebo zošaliem...

(To bolo tak na úvod.. Idem si tu trepať o mojich pocit, o mojich stavoch, že neviem, čo vlastne chcem. A idem dať do placu, dva moje rozličné životy.. Hehe blíženec sa nezaprie.. )

Do skorého čítania.. :-), si prajem sama sebe.. Som zvedavá, kedy naberiem odvahu naplno otvoriť svoju vlastnú pandorinu skrinku...