Na Vianoce sme sa ešte s 2 kamoškami rozhodla odtrepať za našou Kikuškou do Ománu, ktorá tam žije. Miestni známi našej kamarátky sa nám rozhodli robiť sprievodcov a poukazovať nám to, čo sme chceli.. A tak sme sa teda dva dni po Novom Roku vydali na výlet do púšte.. Prišli sme tam, do campu, kde sme mali nocovať, čakala nas tam "spoločenská miestnosť", podlaha z piesku a na ňom koberec, trámy miestnosti z bambusu.. Slamená miestnosť z dverami, na ktorom bolo srdiečko - rozumej WC, a v kopci slamené chatŕčky.. Namiesto dverí plachta na suchý zips, aby nás v noci neprišlo náhodou dačo navštíviť :-). Tu sa mala začať naša cesta do púšte na duny, sledovať západ slnka. Mali sme dvoch domácich známych s nami, ale samozrejme aj miestneho sprievodcu na duny, vôbec som mu nevenovala pozornosť, bola som očarená kopami piesku.. Medzi prvými sme boli na dunách, veď pre našim to bolo bežné prostredie, v ktorom jazdili, ako pre nás pondelková zácpa na D1 Senec-Bratislava :-). A čo urobí Slovenka, keď zbadá kopu piesku okolo seba, samozrejme vyvála sa v ňom, ten piesok sme mali s babami aj na takých miestach, o ktorých by sa mi v živote neprisnilo, že sa tam piesok môže dostať.. Fascinovala ma tá bláznivá jazda, ďalšie a ďalšie duny, kopy piesku, rokliny, čo z nich vznikali, no úžasné.. Zvyšok našej posádky, tí, ktorí nemali to šťastie, že mali takých skúsených vodičov, sa dostávali do kolízií s pieskom a "naši" im chodili s miestnym sprievodcom vyťahovať autá spod dún.. No stalo sa to, že zapadlo aj naše 1 auto, tak nás vyložili, sledovať ten dlho očakávaný západ slnka a 2 auto mu šlo na pomoc.. Ako správne turistky s foťákmi v ruke, bosými nohami a klobúkom proti úpalu sme ostali fascinovane sledovať ako sluničko odíde spinkať.. Sluníčko odišlo, fotečky boli porobené a začali sme mať už trošku obavy, že kde sú naše autá.. Zvyšok posádky nám nevenoval pozornosť, veď videli 3 európanky s 2 miestnymi.. Začalo sa stmievať, začala byť zima a fakt som túžila iba po mojich ružových šlapkách a svetríku. Ujala sa nás jedna veľmi milá pani z Venezuely, požičala nám svetríky a čakali sme čo sa stane.. Zrazu prišiel náš sprievodca, začula som len: One men in Prada, a už som tušila, že je zle, lebo to bolo naše auto.. Potom otvoril kufor auta a pri slovách: Your boy is.. neviem, čo, lebo po arabsky nerozumiem.. nám naznačil, že tam máme nasadnúť a viezol nás späť do campu. Až tam som sa dozvedela, že naše auto zostalo zapadnuté pod dunou, čiže všetky veci ostali v ňom. Resp., len naše topánky, doklady a peniaze tam ostali.. Aspoň, že oblečenie, sme mali v druhom.. Našťastie! Zostali sme v campe späť s tým, že ráno pôjdu zachraňovať auto.. Šli sme sa ubytovať, do chatky č. 30. Čakala nás večera, už pri nej som mala zvláštny pocit, že sa na mňa niekto pozerá, cítila som pohľad, áno pohľad, nášho miestneho sprievodcu.. Nie nejdem opisovať, ako sme sa stretli a láska na prvý pohľad a blá, blá, blá.. Proste mladý Arab s neopísateľnou charizmou, nádhernými očami... Pri ich tancoch ma dokázal presvedčit, aby som šla hopkať s nimi,, a to som si ani nemusela poťahať zo šíše.. :-). Večer som sa zahľadela na hviezdy, bol to zázračný pocit, vidieť hviezdy, ale z opačnej strany ako ich je vedieť u nás, vnímať ten kľud, pokoj a ticho, bola som proste okúzlená.. Išla som zobrať vodu do "spoločenskej miestnosti" a tam si ma našiel.. Rozprávali sme sa, pýtal sa ma odkiaľ som, čo tu robím, ako sa mi tu páči, proste bežná konverzácia dvoch ľudí. V ten večer som bola stredobod jeho kúsku sveta, povedal mi, že on je na korytnačkovej pláži a dnes je tu iba náhodou, lebo zaskakuje za známeho.. A že sa nemám báť, ráno vytiahnu naše auto a všetko bude ok. Debata skončila a ja okúzlená som sa vrátila do našej chatky a nechcelo sa mi spať.. Bola som šťastná, že som našla kľud, únik z reality všedných dní.. Môj pidižvík z korytnačkovej pláže určite nerieši také problémy ako je intrigánstvo, závisť a neochota medzi ľuďmi.. A vtedy som pochopila Bielu Masajku, ale ja nie okúzlená mužom, ale prostredím a krajinou som tam chcela ostať.. Lebo sa mi doma nechce riešiť tieto zbytočnosti, ktoré tam oni nepoznajú...
Ráno nasledoval klasický scénar, raňajky, šli zachraňovať naše auto, priniesli ho do campu, pidižvík mi prišiel povedať, že je všetko ok a môžme odísť domov. Spýtal sa ma, či ešte prídem, nakoľko mi tu žije kamarátka a je že asi ano, buď v apríli alebo v septembri.. Nechcelo sa mi preč od tak charizmatického 26 chlapa, ale zbalili sme sa a šli. Náš výlet skončil dobre, doma všetci ochkali a ichkali nad fotkami a zážitkami.. A ja som príbeh môjho pidižvíka rozprávala ako nadväznosť nad konštatovanie našej garantky kurzu, že ľudia z arabských krajín sú v cestovnom ruchu najžiadanejší pre ich ochotu, úslužnosť a prirodzený záujem pomôcť človeku. Kde u nás by sa každý na nás vyprdol, že to je náš prúser a nechali by nás v štichu..
Včera poobede mi zazvonil telefón a bol tam môj pidižvík z korytnačkovej pláže... Že nevie, či si ho pamätám, ale že som mu spomínala, že v apríli by sme chceli prísť, či prídeme. A ja odvtedy žijem ako vo sne.. Chlap z Ománu, ktorému som nepovedala ani svoje meno, dokázal prekonať cestu a zistiť si na mňa číslo a zavolal mi.. Nič násilné, iba záujem o osobu, či prídem, lebo že on ma čaká..
A tu sa niekde zrodila moja dnešná rozprava o jednoduchosti.. Keď si uvedomím, že 3/4 chlapov na SR nestojím zato, aby mi poslali vôbec sms, že či žijem ako sa mám, proste vyvinuli nejakú aktivitu ako záujem o moju osobu, že človeku, ktorý žije iba toť v Budapešti nestojím zato, aby prišiel do BA a stretol sa so mnou, že môjmu bývalému priateľovi nestojím za 1 sms z Kréty, tak je mi na blití.. A do toho mi zavolá "môj" pidižvík z korytnačkovej pláže z Ománu. Akú cestu musel prekonať on, aby ma cez pol sveta vypátral.. A dokazal to, a títo všetci vyššie menovaní majú moje číslo a proste nestojím im zato..
Nechcem sa teraz odtrepať za ním do Ománu, bola by som hlúpa, len prežívam momentálne eufóriu z toho, že niekde na svete sú proste ľudia, ktorým za to stojím.. A práve v tejto jednoduchosti je krása... že oni naozaj sú.. A keď sa nad tým zamyslím, možno by mi nevedel dať všetko, možno by mi vedel dať iba seba, svoj čas, ochotu, lásku, svoju dušu.. Žili by sme na korytnačkovej pláži, mala by som svoju "karetu" a bola by som šťastná.. Nepotrebujem penazí ako maku, drahé domy, autá, handry.. Chcem niekoho kto tu bude pre mňa.. A kto mi dokáže, že mu zato stojím!!!
Komentáre